Gerlach cez Krčmárov žľab
Pár minút po štvrtej ráno vykročíme v hustej hmle na asfaltku smer Sliezky dom. O dve hodiny neskôr pri východe slnka pozorujeme ľady okolo Velického plesa. Dnes vyzerajú leziteľne, ale pre nás už sezóna skončila. Snáď o rok.
Pri Dlhom plese zachytávame prvé lúče slnka a hádžeme na seba matroš. Ranný firn je exkluzívne tvrdý. Ukrajujeme prvé metre sutinovým kužeľom do ústia žľabu. Nasledujúce dve hodiny je program celkom jasný. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Suniem sa hore krok za krokom. Spestrením je skalný prah v dolnej časti, cez ktorý tečie plastický ľad (finest Ben's neve). Odisťovať túto chuťovku by bol hriech a tak si dávam tých pár temp sólo a fotím Rasťa ako si vychutnáva záseky až po porisko. Na povzbudenie mi občas presviští okolo hlavy kúsok ľadu. Nestrácam čas a valím hore. Na konci žľabu ma čaká oslepujúce svetlo. Troška si pomasírujem omŕzajúci palec na nohe a čakám na prezidenta, ktorý si dáva u Krčmára na čas. O štvrť hodinku fotím modrú prilbu ako vykukuje z temného žľabu.
Presne 15 minút trvalo, kým sa slnečné počasie zmenilo na hmlu s mizernou viditeľnosťou. Murphyho zákony fungujú aj v Tatrách. Intuitívne sa zhodujeme na smere postupu. Kým vylezieme na hrebeň, tak sa začína viditeľnosť zlepšovať. Konečne sa odhaľuje Gerlach, z ktorého práve zliezajú 4 postavičky na lane. Už vieme, ktorým smerom máme ísť. Teraz stačí už iba preliezť zubatý hrebeň oblepený absurdnou zmesou bielych sračiek. Cerro Torre si však nechávame na potom. Ustupujem o pár metrov nižšie do systému žliabkov a rebier. Rasťovi sa už na začiatku zdá, že to je príliš ľahké a tak si dáva krátku bouldering session. Podľa kadencie nadávok usudzujem, že si na rozlez vybral trocha ťažší kúsok.
Snažím sa vyberať schodnú cestu v spleti kolmých rebier. Rasťo po opadnutí adrenalínu nezdieľa moje nadšenie pre sólo dry-tooling. Priťahovaný Batizovskou priehybou prekonávam kolmý prah v mizernom snehu. Pridávam ešte krátky ale výživný ľadík pri zliezaní kúta. Na poslednom rebre čakám na vyfľusnutého Rasťa. Spomína ženské genitálie v najrôznejších kontextoch. Pohľad na otvorenú cestu na vrchol ho však ukľudňuje.
Stopy postavičiek, ktoré tadiaľto zliezali pred dvomi hodinami nás vedú k malému železnému krížu. Päť minút pred jednou sme hore a znova pozeráme na sever. Počasie je gýčovo krásne. Ani veľmi nefúka a tak môže Rasťo odpáliť vrcholovú fajku mieru. Po 40 minútach vegetenia na vrchole zaraďujeme spiatočku v očakávaní pohodového a rýchleho zostupu. Ešte stihneme pozrieť na vynárajúce sa postavičky na hrebeni Kotlového štítu. Je dosť neskoro, chlapi majú čo robiť.
Nekonečne dlhým Batizovských žľabom zostupujeme až k Batizovskej próbe, kde začínajú prvé pozostatky reťazí. Sedíme na šutri a ja fotím helikoptéru, ktorá vysadzuje nejakých ľudí. Snažíme sa uhádnuť, čo tu ten pilot vlastne nacvičuje. V tom čase k nám zostupuje skupina 4 lezcov. Pýtajú sa nás, či sme ho videli. Videli koho? No predsa toho chlapa. Akého chlapa? No toho, čo išiel dolu žľabom. Akože týmto žľabom? A kam išiel? No predsa dole, spadol. Pomaly mi docvakáva, že sa stal prúser. Pilot vrtuľníka si nás ešte obzerá, ale usudzuje, že dnes pôjdeme do Polianky peši.
Janko D. raz na Žabákovi povedal: Do piče odtálto! V tejto situácii sa nedá nič iné robiť. Nezdržujeme sa zlaňovanín a zliezame ľadíky, žliabky a kramle až k záverečnému prahu. Pozerám na krvavú čmuhu v snehu a je mi všetko jasné. Toto je zlé, veľmi zlé. Čierna helikoptéra nakladá telo do siete a mizne v doline.
Od Batizovského plesa nás čakajú 3 hodiny šľapania a nula litrov vody. Agónia práve začala...
