Hrajeme sa na svojom pieskovisku

Alebo bouldering na Dubníku či Rozbehoch

Kedysi som počul od ortodoxných bouldristov vetu, že na vápenci sa nedá poriadne zabouldriť, a že poriadny bouldering je iba na žule poťažmo andezite či iných vyvreninách, a z usadenín stojí za to iba pieskovec (bodaj by nie - Fontáč). Nuž, časy sa menia, a bouldering aj na SVK pochopil, že vápenec či zlepenec je tiež pohladeniahodný materiál, a ak sa zmapuje a vymyslí, a ešte k tomu sa nájde skupina ľudí, ktorí na úkor vlastného lezenia vyrobia naozajstné dopadiská, a kefou vyčistia od výlezu po nástup celé šutre (nie len chyty ktoré pasujú FA prelezcovi), tak je radosť prísť a liezť. 

Autor článku na Dubníku. Foto: Laco Paulík

Človeka, ktorý je istú dobu zmenený z lezca na baníka, výkopový stroj, či čističa a kefovača, potom veľmi poteší, ak stretne na skalách človeka jemu neznámeho, ktorý si pochvaľuje, či hreší na obtiažnosť, malebnosť, či dopadisko. Extrémne ma napr. prekvapil a potešil istý typ hlodavca z Moravy, na ktorého som narazil v jeho plnom nasadení, ale nie lezeckom, ale hlodavom, ako vyhlodáva šuter preobrovský zo zeme, bo mu vadil v traverzíku na inak neveľmi významnom pieskovisku. Šuter sme neskôr vyhlodali, a pieskovisko traverzli s neveľmi vysokým číslom či písmenkom, ale veľmi zábavným spôsobom. Pravdou je a bude, že naše pieskoviská sú menšieho rozmeru, a ak si chcete postaviť domček či hrad, a dobre sa pri tom zabaviť, je treba akceptovať isté obmedzenia a úpravy, aby daný hrad spĺňal požiadavky sociálnej vybavenosti či spoločenskej akceptovateľnosti, a keď ich ošulíte, šulíte iba seba, a nikoho iného, a potom aj tie písmenká či orientačné číselká sú iba adresou toalety alebo supermarketu s výpovednou hodnotou onej toalety, takže stoja za hovno. 

Peter Topo Topercer v boldríku Óvé jedna na Dubníku. Foto: Laco Paulík

Veľkou výhodou je, že oné oblasti sú veľmi dobre popísané, a sprievodca na ne nemá na svk konkurencie, vďaka práci chalaňov z Tongba, Senice (Rozbehy), či Lacovi Paulíkovi (Dubník), aj s popisom obmedzení a úpravou klasifikácie (piskoviská sú fakt malé). V praxi to znamená, že v stienke v strede je jedna veľká diera, a s ňou je klasa dajme tomu xa, a bez diery je to zrazu ya (popis v sprievodcovi), a realitou ostáva aj to, že na čistenie používame drátené kefy, a nehanbíme sa boľavé chyty obrúsiť pilníčkom, a vylámať lokríky zo stienky dlátkom, lepšie, ako si rozbiť hubu vylomeným chytom v troch metroch. 

Je nám jasné, že sme neobjavili žiadnu planétu IX, nedajbože X, a že v oblastiach sa blbne už roky či s lanom, či bez, ale práca na týchto pieskoviskách nás teší a baví, a dúfam, že bude tešiť a baviť aj vás. 

• Sprievodca Rozbehy
• Sprievodca Dubník