Južná stena Kežmaráku
Na tridsať metrov som založil 3 kúsky a štandujem na trávnatej polici. Rasťo dolieza za mnou prvú dĺžku cesty "In Memoriam Čondl - Rose". Náš zámer je viac než geniálny. Vyhneme sa poľskej zápche v Dieškovom Obrovskom kúte vylezením sedmičkového prásku. Striedame sa na ostrom konci a spolulezec mizne vpravo za previsom. Po asi 20 metroch ku mne doliehajú nadávky, že vraj drie lano a celkovo to tam vyzerá dosť nachuja. Nuž, chalan chcel liezť mokrú žulu, tak tu to má. Škodoradosť ma prechádza, keď doleziem na štand ulepený zo slučky za miniodštepom a jedného frienda v lokrovitej špáre.
Pohľadom hore zisťujem, prečo sa Rasťo veľmi nehrnul dopredu. Nad nami je mokrý kút ozdobený skobou z minulého storočia. Do zatečenej špárky na článok prstov sa mi okrem dvoch malých vklínencov nedarí nič narvať. Levitujem na mokrých stupoch s trasúcimi sa lýtkami a snažím sa prísť na to, ako sa vysekať z tohoto bordelu bez skoku do Rasťovho pochybného dielka. Vľavo sú mokré položené platne pod previsom. Napravo kolmá stena. Zázrakom v nej objavujem madielko plné vody. Ľavačkou chytám dunivý loker, za ktorý by sa dala hodiť slučka. Visím na jednej ruke a druhou sa snažím vydolovať aspoň jeden kúsok. Strašne nadávam na tie zagundžené 8 milimetrové zmrdoviny. S natekajúcimi bandaskami to vzdávam a buším ďalej, snáď tam bude nejaké madlo. Leda prd. Sklopený stisk na pravačku a nohy na šikmú platničku bez stupov. Na vylepšenie morálu založím fialový camalot do paródie na špáru. V polohe na žabu rozjímam a sklepávam laktát. Skúšam obliezť previs zprava. Bez šance. Vľavo to púšťa. Robím zopár delikátnych pohybov v suchšej platni. Zakladám dobrý friend a už viem, že som za vodou.
Netradične štandujem za odštepom a pozerám na hlavný program dnešného dňa: dĺžka za V (A2) alebo VII voľne. To už je ale robota pre Rasťa, ktorý sa pomaly dostáva z kyslíkového dlhu. Valí rovno hore, ale v neodistiteľnom pilieri mu dochádzajú nápady. Budeme to musieť nejako odžubať zprava cez Dieškovu cestu, v ktorej sa už realizuje nejaká poľská dvojica. Po traverze nás čaká zopár dĺžok krásneho, ale podstatne menej adrenalínového lezenia. Rasťovi sa nechce čakať na poliakov, a tak lezie variant priamo technickou platňou. Užívame si suchú skalu a dobré možnosti istenia až po rampu, ktorá rozdeľuje južnú stenu Kežmarského štítu na dve polovice.
V Obrovskom kúte sa odohráva celkom slušná zápcha. Tri lezecké dvojice sa nám zdá priveľa na jednu cestu. Nešpekulujeme a aj vzhľadom na pokročilý čas sa rozhodujeme pre dolez po rampe, ktorou ide Puškášova cesta ľavým vhĺbením. Predstavujeme si limonádku, súbežné lezenie dvojkovým terénom s prstom v riti. Realita je však trochu iná. V skutočnosti sa jednalo o súbežné sólovanie strmým vhĺbením, ktorým preteká voda. Jedno pošmyknutie a stretneme sa v Lievikovom kotli.
Na rampou sme dali ešte nekonečné metre takzvaným "ľahkým terénom na vrchol". O pol šiestej večer nás viacej ako dosiahnutý vrchol potešil viditeľný zostupový chodník idúci až do Huncovského sedla. Samotný zostup do Skalnatej doliny bol na tatranské pomery celkom bezproblémový. Minimálne 5 dvojíc sa v tom čase ešte prebíjalo na kopec, čo okrem iného znamenalo menej lokrov na našich prilbách.
Po príchode na Skalnatú chatu nás namiesto čapovaného piva a teplého žrádla čakala zamknutá chata. Najkôr sme si mysleli, že to je nejaký vtip zo strany najväčšej nosičskej legendy v celej galaxii. Po pár zúfalých telefonátoch so synom legendy nám docvaklo, že týpek proste zmizol v časopriestore a spolu s ním aj vidina teplej postele a vecí, ktoré sme si nechali na chate po predchádzajúcej noci. Jediným riešením bolo prespanie na stanici lanovky. Vykúrená čakáreň s hajzlom a vodou nás príjemne prekvapila. Myslel som si, že každú chvíľku príjde nejaký iniciatívny zriadenec z J & T (alebo Tkáč s Jakabovičom osobne) a s veľkým korbáčom nás všetkých vyženie do studenej noci. Nič takého sa nestalo. S postupujúcou nocou sa v čakárni nazbieralo asi 15 lezcov a iných postavičiek. Bolo evidentné, že táto tichá dohoda medzi kapitalistami a lezcami funguje už dlhšie, za čo patrí kapitalistom moje uznanie.
A aké z toho vyplýva ponaučenie? Je lepšie byť bohatým lanovkárom ako vyniesť 207,5 kg na Zbojnícku chatu a stať sa alkoholikom.
