Májová Zbojníčka
Po piatich dňoch strávených v práci a takmer nulovej aktivite, sme sa rozhodli víkend stráviť v Tatrách. Aby sa nepovedalo, že zanedbávame prípravu, dali sme v piatok opekačku na Americkom námestí, čo je celkom príjemné miesto pod kamzíkom s výhľadom na Bratislavu. Tam sme sa viac menej odviezli na bicykloch (niektorý museli aj tlačiť, samozrejme ten bike) a po upečení slaninky sme sa rozhodli ísť po červenej značke smerom k Vojenskej nemocnici a odtiaľ domov.
Po takejto skvelej príprave, sme si zvolili za cieľ našej víkendovej turistiky Zbojnícku chatu. Plánovali sme tam prespať, tak sa začalo balenie. Táto činnosť nepatrí medzi moje najobľúbenejšie, preto mi to chcel Michal uľahčiť a radil mi, aby som si zobrala len malý batoh, však ideme len na jednu noc. Na čo som ja zahlásila, že nemá zmysel pre turistiku, pretože na túru treba ísť s veľkým vakom. Po chvíli balenia sa potvrdili moje slová a môj veľký vak bol plný, síce niečo sa len prenieslo, ale človek nikdy nevie čo sa mu môže zísť.
V sobotu ráno, teda okolo 11.00 sme sa odviezli lanovkou na Hrebienok, keďže sme zanedbali tu prípravu. Na Hrebienku nás správna motivácia, teda pivo na chate, naštartovala a svižným tempom sme vyrazili. Cestou sme míňali Veverkov ľad, ktorý nedávno preliezli Martin s Rasťom. Bol to náš prvý aj posledný pohľad naň, pretože cestou dole na jeho mieste hučala voda. To, že v Tatrách začína jar bolo vidieť aj podľa potoka, ktorý v lete bude turistickým chodníkom a prvých kvietkov. Keď sme začali stúpať k Vareškovému plesu, snehu bolo čoraz viac a podľa stôp v snehu nám bolo jasné, že skialpová sezóna tu ešte neskončila.
Po príchode na chatu nás okrem toho piva, čakalo aj príjemné prekvapenie, že majú voľné miesto a môžeme prespať. Keďže do večere bolo ešte ďaleko, rozhodli sme sa, že si pozrieme okolie. Miško znalý pomerov mi ukázal, kde si spolu s chalanmi zalyžoval pri niekdajšej skialpovej akcii. Ďalšie informácie sa týkali lezeckých terénov, ktorých je v okolí chaty dosť. Možno raz vyskúšame.
Večer našu radosť z romantiky pri petrolejkách, zrušili rozsvietené žiarovečky v lustroch, no čo už vývoj neobišiel ani túto chatu. Rozhodli sme sa, že sa aspoň pritúlime a zaspime v naručí toho druhého. Tento plán tiež zlyhal po príchode podgurážených chlapov, z ktorých jeden nenormálne chrápal (ako písal Martin, štople do uší by mali byť súčasťou povinnej výbavy).
Ráno sme sa prekvapivo zobudili celkom svieži a dali si skvelé raňajky (aj so zeleninou - mňam). Cestou dole sa nám príroda Tatier predviedla v plnej kráse, raz zaliata slnkom, potom skrytá za jemnou hmlou, proste nádhera. Bola to bodka za krásnym víkendom.
