Malorka
Bol august a sedeli sme u Mikina v obývačke. Jimmo smažil prvú dávku hambáčov a Kevo zase rozprával a preháňal o tom, kam sa dá za lacíka letieť. Ževraj Ryanair lieta z Bratislavy na Mallorcu za päť korún a niekedy aj lacnejšie. O dva mesiace neskôr vystupujeme o jedenástej v noci z klimatizovanej letiskovej haly a dýchame teplý prímorský vzduch. Tím A márne tlačí 6 kusov batožiny do čiernej pandičky z požičovne. Aj by sme niečo hodili do druhého auta, ale šofér Sabotér sa bez džípieska stratil už na letiskovom parkovisku. Po pár telefonátoch sa vyrúti na mierne obúranom focuse.
Trištvrte hodinový nočný presun do Port de Sóller dáva Rasťo na on-sight priamym variantom cez tunel. Všetko klape ako hodinky a s majiteľom sa stretávame pred apartmánom, aby nám odovzdal kľúče. Zisťujem od neho nejaké detaily hlavne ohľadom počasia. Podľa predpovede sa má hneď zajtra pokaziť a pršať až do stredy. Neskoro po polnoci sa poberáme späť. Vonku hrmí a začína pršať.
V nedeľné ráno sa vyhladovaní motáme po meste a hľadáme obchod. Leje ako besné. Toto na lezenie rozhodne nevyzerá. Okolo dvanástej sa začne vyčasovať. Namotivovaný na lezenie si chcem aspoň pozrieť miestne skaly. Pridáva sa Rasťo a dokonca aj zvyšok našej 7 členej skupiny.
Miestna oblasť v Port de Sóller sa nachádza 10 minút pohodovej chôdze od nášho apartmánu. Prekvapivo je väčšina ciest suchá. Na rozlez dávam najlahšiu cestu z domácej kuchyne. Trojhviezdičková megaklasika zvaná Sand (6a) nesklamala. O pol stupňa ťažšia Bon Vi je už iná káva. Pučím sa pri prvom istení v hladkej platni a chýba málo aby som podojil expres. Keď je toto 6a+, tak som na Mallorce asi doliezol. Lezecká pýcha mi nedoľuje sedieť v šesťáčku a zabojujem, aby som si vychutnal záverečný previs. Sabotér s Tomášom a Líviou nemajú pochopenie pre bandaskovité lezenie po previsnutých tufách a opúšťajú nás. Po prekvapení v Bon Vi sa nesmelo púšťam do vedľajšej línie Els Salvatjes (6b+). Z nesmelého pokusu je nakoniec pekný onsajt. Rasťo váha v otvorenej špárke meter pod zlaňákom. Sklepáva s kolenom v diere, ale nesedia mu kroky, ktoré mu radím a padá kúsok pod reťazou.
V pondelok ideme naprieč celým ostrovom do vyhláseného Cala Magraneru. Už na parkovisku to vyzerá, že tu bude nával a po 25 minutách šlapania sa to potvrdzuje. Nemeckí kurzisti obliehajú všetky štvorky a päťky. Darí sa mi v nepozorovanej chvíli uchmatnúť nejaké 6a na rozlez. Striehnem na The Juggy One (5+), aby si aj naši topropisti zaliezli. Podobne ako nálada v skupine sa striedajú dažďové prehánky so slnkom. Sofinka sa čľapká v rozbúrenom mori. Sabotér prdí na udicu a ide radšej s frajerkou spoznávať romantické zákutia. Tomášovi tiež nejde karta v lezení magranerských ciest. Aj Rasťa musím popoháňať, lebo sa miestami tvári, ako keby chcel zahodiť lezečky do mora. Naliezam do megaklasiky zvanej Xorics (6b+). Kľúčový krok v previsnutom bruchu prečítam a prekvapený cvakám zlaňák. Rasťo flashuje, ale opäť sa snaží vymyslieť nové kroky a zasiera sa v najťažšom mieste. Padá a nadáva. Pred príchodom búrky ešte stíhame vyliezť ľahšiu Ses tres Maries so zaujímavými krokmi po obrovskej tufe. Naväzujem sa do ďalšej cesty, keď začnú padať traktory a my prcháme do jaskyne.
Večery pri španielskom víne a telke vyzerajú nasledovne: červené víno, Scrubs, ružové víno, American Dad, biele víno a Simpsons. Keď náhodou neprší, tak Rasťo žhaví na terase gril.
V utorok dávam fyzický aj mentálny restday. Vylihujem na gauči, čítam Psychovertical a pojedám bravčové karé. Spolu-výletníci sa vybrali spoznávať nástrahy aquaplaningu v serpentínach. Inak povedané, išli objavovať krásy ostrova, kým ja som hnil na gauči a čítal o dvojtýždňovom sólovýstupe Andyho Kirpatricka na El Cap.
Na naše prekvapenie je v stredu ráno krásne. Vyrážame do blízkej oblasti Valldemossa. Horný sektor poskytuje na pomery Malorky nezvyčajné lezenie. Položené a kolmé cesty v kompaktnom sivom vápenci. Namiesto stekancov ostré dierky. Dávame si dve celkom pekné 6a a k tomu jedno technické 6b+ Central Right. V sektore pri ceste si ešte vylezieme vyšmýkanú top 50 klasiku s názvom Suphi. Sprievodca tvrdí, že v previse ponad cestu ide nádherné 6c+. Cesta budí rešpekt. Zopár metrov v čistom strope veští kvalitné bandasky. Bez šance na OS idem aspoň Rasťovi nacvakať expresky. Super kroky, ale v strope mi dochádza magy, a tak sa húpem nad cestou. Okoloidúci turisti z toho majú evidentnú zábavu a žhavia foťáky ako japonci na Karlovom moste. Je rada na Rasťovi, ktorý dáva slušný pokus, ale na prelez to dnes nestačí.
Ďalšie ráno prší ako nikdy dovtedy. Morálka v mužstve je slabučká a spočiatku to vyzerá na vynútený restday. Ale keďže ja som človek premotivovaný, tak presviedčam ostatných, že na druhej strane ostrova by nemuselo pršať. O jedenástej vyrážame smer Tijuana. Za Palmou sa to začína trhať a v Tijuane svieti slnko. Tím A v zložení Rasťo a ja ide liezť a zvyšok sa ide plážovať a kúpať. V najpopulárnejšej miestnej ceste Colesterol Party sa zamotávam a dojím expres. Mierne naštvaný predávam žezlo spoluezcovi, ktorý nezaváha a flashuje. Hrdosť mi nedovoľuje nechať zavesený kufor, a tak preliezam druhým pokusom. Všetky ľahké cesty sú obsadené nemcami, a tak mi nezostáva nič iné, len naliezť do Psicomambo. Už štandardne prichádza najťažšie miesto pod reťazou. Do toho začína pršať. Opäť mám raz šťastie a darí sa mi podržať mokré lištičky. Moje prvé 6c na OS.
Na posledný lezecký deň si nechávame znova Port de Sóller. Po rozleze v hlavnom sektore ťahám Rasťa k Far Left Cave. Na ľavom okraji tejto pomerne málo navštevovanej jaskyne sa nachádza na pohľad pekná, ale poriadne prevysnutá cesta Rufo. Nikdy som nemal bicáky na tento typ lezenia, a preto s malou dušičkou vešiam expresky a pozerám kroky. Rasťo zahadzuje svoj flash 10 cm pod záverečným madlom. Po menšom oddychu dávam druhý pokus a nechápem, ako môžem byť pri reťazi a nemať bandasky. Podobným štýlom to pojme aj Rasťo. Lúčime sa s lezením na Malorke prelezom 6c+ na druhý pokus.
Sobotný prílet na Slovensko bol zvláštny. Po týždni lezenia som bol menej unavený ako po víkende na Súľove. Je celkom humorné, že za 7 dní som vyliezol 16 ciest. Iróniou je, že to bolo práve daždivé počasie, ktoré nás donútilo liezť menej, ale o to krajšie cesty. Už teraz sa teším na ďalšiu návštevu tohoto lezeckého raja, na Alaró aj s jeho Buf!-om, na Puig de Garrafa a kaňon Sa Gubia.
