Slovenský raj

Novoročné klubové stretnutie členov a sympatizantov sa konalo na chate v Slovenskom raji. Deň pred trojkráľovým voľnom sme sa vybrali smer východ s cieľom zosumarizovať rok 2010 a poliezť nejaké ľady.

Neskoro v noci nás vítal na chate v Píle skoro-domáci člen klubu Vlado spolu s Jankou a budúcim horolezcom Matiasom. Na privítanie sme posedeli pri kozube a pomohli Vladovi dokončiť fľašku džinu, ako prípravu na spanie v príjemne (ako pre koho) nevykúrených izbách.

Ráno sa mi podarilo zbuntošiť alpinistickú elitu iba hodinku po plánovanom budíčku. Cieľom prieskumného výletu bola tiesňava Piecky. Asi po trištvrte hodine šľapania zamrznutou roklinou sme natrafili na Veľký vodopád v Pieckach s výškou asi 15 metrov. Ľadové podmienky neboli ideálne, a tak sme si skúsili s horným lanom preliezť aspoň kompaktný kolmáč vedľa rebríka. Scoobyho sme nahnali do tejto lahôdky na zoznámenie sa s lezením v ľade. Už v prvých metroch sa naučil dôležitú životnú lekciu, že ľad sa nedá vyzhybovať bez pomoci nôh. Lucia si tiež skúsila položenejšiu variantu vedľa hučiacej ľadovej škrupiny plnej karfiolov. S Rasťom sme poškuľovali na bočný kolmý ciageľ vedúci do neznáma. Pud sebazáchovy našťastie prevládol nad ambíciami, a tak teraz môžem v plnom zdraví písať tieto riadky.

Kedže nie sme žiadne bábovky, tak sme sa vydali naspäť na chatu 4 hodinovou skratkou cez malebné zákutia Slovenského raja. Po zotmení a dojedení Rasťovej poslednej tabuľky čokolády sme dorazili na Pílu, kde prebiehali pravé guľášové orgie. Šéfkuchárka Lívia spolu so Sabotérovou a Radkinou asistenciou vykúzlila kvalitný materiál. A kedže som hlavného soliča Rasťa zámerne zdržal v temných lesoch, tak nebolo potrebné ani zapíjať každé sústo pollitrákom piva.

Ráno sme sa spolu s Rasťom nechali vyviesť na Čingov. Odtiaľto sme sa v dvojici vydali na dvojhodinový nástup do Sokolej doliny k najdlhšiemu miestnemu vodopádu. Pod Závojovým vodopádom už kempovala skupinka poliakov. Títo nás kolegiálne pustili, aby sme si mohli vychutnať celých 80 metrov ľadových karfiolov. Nažhavený na lezenie som sa pustil do prvej kratšej dĺžky v asi štvorkovom ľade. Pod prvým mostíkom sa pre zmenu Rasťo zakusol do rozbujnenej kopy ľadových kaskád. V hornej časti bol ľad položenejší, ale horšie odistiteľný a s hučiacim prúdom vody pod tenkou ľadovou rúrou. Na Salaši Čingov nás vyzdvihli členovia B tímu, ktorí celý deň relaxovali lyžovaním na Skalnatom plese.

Večer sa úplne klasicky zvrhol na bezuzdné schôdzovanie a sumarizovanie lezeckých výkonov v štýle "rozprávaj a preháňaj". Najrozsiahlejšiu agendu museli riešiť klubový fiškál Vlado a prezident. Našťastie sa im o štvrtej ráno podarilo uzavrieť aj posledný bod programu (druhá sedemdecka džinu) a mohli sa príjemne znavení pobrať do postelí.

Po ťažkej noci a plusových teplotách, ktoré dorazili do Raja, boli naše lezecké ambície takmer nulové. Nakoniec sme ešte pred obedom vybehli do Suchej Belej s vidinou turistiky a topiacich sa ľadov. V skutočnosti bola roklina takmer celá zamrznutá a Misové vodopády leziteľné. Kaskády popri rebríkoch boli vhodné akurát tak na rýchle sólo s vykopanými stupmi veľkými ako detské hlavy. Na záver sme si dali ešte položený bočný ľad, kde si Scooby konečne vychutnal príjemné lezenie po nohách.

Po skvelom Vladovom rizote podľa tradičného polianskeho receptu sme zakaprovali pri Šrekovi, aby sme o desiatej večer všetci upadli do zaslúženého komatického spánku.