Snívalo sa mi ve fontáči o fontáči

Tak sme tam boli. Páti. Tak akurát. Kedže píšem pre klubovú tak vlastne eném dvá.

Cesta

Climbingbusem z pašteky nás vézel Tomaso (velký reprezentant). Na pašteky sem sa rači nepýtal. Climbingbus je dodávka pro 9 ludzí a radostná správa bola, že celé zadné sedení bylo moje (tí, čo veďá mňa iste chápu – to trojsedadlo bolo pre mňa akurvát). Pali (malý reprezentant) s Marcinem sedeli o radu blíž k smrti a najblíž Peťa s velkým reprezentantem. Že kdo to celé odšoféruje? Pre toho, čo dá za 5 rokú 380 tisíc kilometrú, zásadná otázka? Že velký to dá v poho? No nevim, ale sem použil ukludňovadlo, takže sem byl ukludnený. Pri každej pauze vác a vác (ešte že boli len tri-štyri, bo nevím). PS: nepite vela kofeínu, teínu, brzdových kvapalín a podobných kvapkaček, bo bude brzda z vás.

Najvác ma šokovalo, že o 9.15 cca sme fakt vyrazili (toto velký ani netušil, že jakú zmiju si dal na hruď, keď stanovil odjazd, a ešte k tomu na presnú hodzinu, ale nakonec sme to dali). Po nejakých 13-14 hodinách velmi ukludnený kukám na Paríž, ale sem nedovidel, lebo je 60 kilometrú nejakým smerem a hledaní smeru zatát serem.

Bývaní

Sme spali v staréj dvojposchodovej stodole s troma hajzlíkmi (to doma nemám), dvoma kúpelňami (to též v paneláku nemáme), v jednéj kúpelni bola fakt že sušička (tú též doma nemám – si začínam pripadat, že bývame v stane), z terasy z mojej spálne sem mal výhlad na Paríž (nevím, či sem kukal správnym smerem), a najvác ma dostal hriankovač (ten doma máme) na bagety (tak taký zase nemáme).

Ked sme štartovali ríčem Marcinovi: “sa baget ani nechytím, nebudem celú dobu žrat žabožrútske pretáhnuté rožky, nééé?”. Jednu sem dojedal ešte doma – šak tú bagetku nevyhnojím, ked je taká mňam.... Do Fontáča cez Fontáč cca 25 km sme to mali, takže kúsek.

Lezení

Skvelé bolo, že sme štartovali až ked opadla rosa na makadane pred stodolú (aj o 11tej). Počko to posralo, pretože svícilo celé 4 dni v kuse, v pátek až sme mali rest (aj tak ma lakte boleli jak hovado už), v sobotu sme poobede polozili aj po mokrém, v nedelu pršalo a v pondelí alou dom.

Na to, že týdeň pred odchodem sem si dosral nohu na olovenej zadnici na Končitej (nepuscil sem, tak to puscilo), a to vyzeralo, že pojdem tak možno do prdele a né do Fontáča, lebo sem na nohu ani postavit nemohél, tak najlepší lék mi dal preceda – po sone mi ríče: “Daj si ortézu, ten vaček ti splasne (vaček znamenal koleno jak futbalka, tak né, jak hádzanárska lopta), a šetri nohu”. Prežil sem. Čo sa týka prelezú – je to pre šeckých. Nemusí sa bát úplné nemehlo, bo 3-4 je tam móóóóc, 4-5 už nekeré sú také, že nevíš či fakt, 6-7 jak sa utrafí, tí silovejší veci k našej radosti majú vyšší číslo a menšú ťažkost, ale 6-kové rajbasy, výlezy a mantle sú úplne iná liga.

Príklad: lezem si červenú šípku, matrac ešte vidím, šak ma to aj tak nepuscí, ale v 4 metroch už ani moc matrac nevidím, na moje nesmelé „chlapcí....“ nigdo nereaguje, akurát spoza šutra očujem po chvíli velkého, že „nebol to mesner?“, ta stlačit rit, nekukat sa pod seba, tá oblá hrana je chyt, tá oblá hrana je chyt, tá oblá hrana je chyt, tá oblá hrana je chyt, tá jeblá hrana je chyt, pardon – oblá, a ty nejebni.... ta netrcéu sem, ale jak povidal Marcin po očném zhodnocení – Si trcnútý?

Čo sa týká čísel, tak reprezentanti dali aj nejaké 7, ten veký tuším b+, ten menší a, a+, Maťo asi 6c 7a, to presne nevím, a presne nevím vúbec, že čo ja, možno 6b?

Sa mi páčilo, že žádné trápení, najlepší boli súmračné akcie – za šera to prišlo – kúsek za kúskem, na šipky nebolo videt, jeden za druhým, 3-4-5, také to poblúznení. Prvý deň som si po každom boldríku vyzúval lezečky, tretí už som pobehoval s malým reprezentantom v lezečkách pomedzi bouldre též. Atmoška bola super, belgičania mi šlohli bundu s telefónem aj kartu peňažnú, šecko sa naštastí vybavilo za čerstva, aj vína bolo dosť, aj zapauzit sa dalo. Katuške za nepečené pečení ďekujem.

Zhrnutí

Cesta a na spátek je dlúhá. Písek sem si nosil v lezečkách ešte týdeň, v batohu dva. Bagety sú humus. Večer sa neponáhlajte se spánkem, ráno dohoníte (žalúzky urobá skvelú noc aj o desátej doobeda). Žúrujte (ak je s kým). Kolená sa tu moc dobre neléčá a patičky cez bolavé koleno ku podivu bolá. Po štyroch dňoch lezeňá bolá už aj prsty, lakte, ramená, chrbát, bicepsy, po štyroch flašách vína aj hlava. Počas restu sa nikam neponáhlajte (hajzlíky v loveckém zámečku majú aj tak zamknúté, takže močí sa na kríčky za kríčkami (na jesen moc nepomáha).

Žrádlo si z domu nenoste, a domú též né (dva syrečky spolahlivo vyvoňajú celý 4-izbový byt aj ze špajzú a o chladničke už ani nehovorím). Velký bol skvelý – šofér, sprievodca v tlačenej aj multimediálnej podobe, kuchár, ranný doktor, a dával celej výprave aj s malým športový nádych. Maťo tomu dával nádych serióznosti, Peťa to skrášľovala, a já sem byl ten intelektochuligán (ako vždy).

Záver

Sem sa vrátim.