Vôňa čerstvo udržaného chytu

Nastanú v živote lezčíka rôzne situácie, očakávané, aj tie menej, ba, čuduj sa svete, aj tie úplne prekvapivé. K tým najlepším patrí napríklad prelez cesty vysnívanej, ťažko skúšanej práve vo chvíli, keď je vonku totálna nepodmienka (napríklad 30 °C), človek je po chorobe či zranení, alebo to iba jednoducho nečaká. Cesta či boulder zvrhne sa v ľúty boj s jediným ojazdeným stupom či chytom, alebo len vyhodením nohy na tú ostúpanú poličku ďaleko vľavo, a vlastným vedomím, že na to mám.

Každý let vyhovujúci zákonom gravitácie, oškreté koleno, lakeť, zanechá v hlave a v tele energetickú stopu, ktorá sa niekde ukladá na neskoršie časy. Mňa však prekvapila úplne iná vec. Že cesta môže mať vlastný, častokrát špeciálny odér. V Tatroch to vonia tvrdosťou, sírou, machom, alebo bárs aj nosičským čajom z brnčaly, alebo použitým toaleťákom, ktorý vyfúkne z komína presne na prilbu.

Každý vníma pachy a vône po svojom, zmysly nám fungujú odlišne. Dávno liezol som cestu Hrana na Dobrej Vode, naspamäť, končili sme už, a ja nevedno prečo, zabral som za chyt, ktorý som nikdy nechytal, a vlastne ešte asi nikto, a už nikdy nebude. Letiac dole do prvého nitu, som hlavou minul policu o milimetre, a zacítil vôňu tej konkrétnej police. Pamätám si ju dodnes.

Na Turniskách som si tiež odskočil do nemocnice, prvá ma napadla Gelnica. Po príchode sme zistili, že tam funguje iba psychiatrická liečebňa. Pánko mi len tú zakrvavenú šatku dal dole, urobil že hmmm, a tak sme rýchlo odfičali do Krompách. Tú šatku som si založil späť sám.... a happy end na 8 štichov. Aj vôňu tej ulomenej placky si pamätám. Ba dokonca aj chuť. Krvavo slano sladkastá.

Ale najradšej mám vôňu chytu čerstvo udržaného, ktorá ma posunie ďalej, vyššie, inam. Pamätajte a uchovávajte si ju, nikdy totiž neviete, kedy príde ďaľšia.